VLADO KRESLIN

Tejto noci sa nám vrátia lásky,
dnes v noci spomienky zabolia,
do vetra zahalia ju olivovníky,
dnes v noci jazmín zas´ zavonia.
(Dnes v noci hráme pre vás)

Hudobník Vlado Kreslin sa narodil v roku 1953 v Beltinciach. V roku 1983 sa stal členom hudobnej skupiny „Martin Krpan“, s ktorou vydal album /Od višine se zvrti/ (1987) a /Bogovi in ovce/ (1990). V roku 1992 sa vrátil do Prekmúria a začal spolupracovať s kultovou folkovou skupinou „Beltinška banda“, s ktorou vydal viacero platní (Spomenčice, Najlepša leta našega življenja...). Spolupracuje s mnohými známymi hudobníkmi, viackrát sme ho mohli vidieť na javisku a filmovom plátne. Vlado Kreslin nie je len autorom známych skladieb, ale svoje hudobné cítenie využíva aj pri písaní textov.

Básnickou zbierkou /Vriskanje in jok/ (2002) sa uviedol na slovinskej literárnej scéne ako básnik. V zbierke je prítomný tradičný dualizmus, rozpor človeka medzi telesným a duchovným, narodením a smrťou, medzi „durovým a molovým“ – t. j. melancholickým a dynamickým, vidiekom a mestom, veselosťou a smútkom. Badateľná je básnikova sympatia ku všetkému, čo je spojené s folklórom, ku ktorému sa neustále vracia. Vidiecke prostredie dáva do protikladu s odcudzeným mestským prostredím, pre ktoré sa vedome rozhodol a už z neho nemôže uniknúť. Tu môžeme rozmýšľať o podobách prežívania sveta medzi Kreslinom a Josipom Murnom. Murn často idealizuje dedinský život a výrazne lyricky prejavuje svoje nadšenie nad zdravým dedinským prostredím a ľuďmi. Obidvoch autorov spájajú prvky vychádzajúce z ľudových básní a lexiky. Často sa u nich tiež stretávame so všeobecným, melancholickým pocitom pominuteľnosti. Ešte jedinečnejšie, jasným mäkkým, nežným, lyrickým spôsobom, pôsobí Kreslin v cykle /Kolovozi/, kde viackrát v najlepšej podobe pocítime bezprostrednosť, úprimnosť výrazu, o čom vypovedá zvnútornenie obsahu, motívov a tém, ako ich prežíva lyrický subjekt. Prirodzene sa k clivým tónom niektorých básní pridružuje tiež svetlejší lúč, optimizmus a vitalizmus, skrátka viera v každý nový deň. Zdá sa, že tie sú v menšine, resp. sa za nimi, niekde na dne srdca, ukrýva niečo nedopovedané, a preto nevypovedateľné, to, čo celej Kreslinovej tvorbe dáva prevažne melancholickú farbu.

Pre cyklus /Pločniki/ platí vo všeobecnosti tiež podobné, len s tým rozdielom, že sa v nich autor motivačne sústreďuje na mestské prostredie. Tieto básne sa svojím tvarom a výpoveďou čoraz častejšie približujú piesni (/Nocoj bomo mi prižgali dan/), hedonistické (/Je v Šiški še kaj odprtega?/), občas spoločensko-kritické (/Mali bogovi/, /Vrane/), iné opäť poznačené každodennou skúsenosťou (/Generacija/), alebo iba o láske (/Da te ni/). Zdá sa, že pre ďalšiu autorovu kariéru bude typické čoraz väčšie oslobodzovanie sa textu od hudby.

V Bratislave a Nitre preložili študenti v rámci tohto projektu dve básne z cyklu /Kolovozi/ a dve básne z cyklu /Pločniki/ zo zbierky /Vriskanje in jok/.

preklad: Ľuboš Kačírek


EŠTE JE ČAS
(zbirka: Vriskanje in jok, 2002), preklad: Terézia Benejová

Lesk v očiach zamenil som za piesok,
za tehlu predal som svoj obraz,
svoj tieň za päťsto kvadrátov
a zohnal som si zopár psov, aby mi krátili čas.

Teraz žijem v tomto dome,
v svojom zlatom dome.
Dvere otváram len tým,
ktorí prinášajú svieže vajcia,
ktorí odnášajú smeti.

Ešte je čas,
že sa dozviem –
ostanem či idem?

Ešte je čas,
že sa dozviem,
či ostanem alebo idem.

Možno raz zrútim ohradu,
možnože odtiaľto raz ujdem.
V dome bude už nový obraz
s novými, iskrivými očami,
len psy tie isté.

Ešte je čas,
že sa dozviem –
ostanem či idem?

Teraz je čas,
že sa dozviem, čo je správne
a čo nesmiem.

Ale prezradí mi to
oblačné nebo?


NAMIESTO KOHO RASTIE KVET
(zbirka: Vriskanje in jok, 2002), preklad: Terézia Benejová

V noci, keď pri bocianoch prespím
pod visiacou hmlou,
ticho, sám, medzi nimi stojím,
len nohy nad vodou.

Ale keď sa lúč prehryzie tmou,
prebudíme sa zo snov,
močiar nových túžob
stúpa do oblakov.

Namiesto koho rastie kvet,
namiesto koho ja som,
ktorá koža najviac vonia
čia báseň hovorí mojím hlasom?

Ak však tráva nad mojou zemou
vyženie aj kvet
jedným v oko tichou kvapkou
druhým dá med.

Namiesto koho rastie kvet,
namiesto koho ja som,
ktorá koža najviac vonia,
čia báseň hovorí mojím hlasom?


DIEVČA MOJE, POĎ SO MNOU!
(zbirka: Vriskanje in jok, 2002), preklad: Vladimíra Malperová

Dievča moje, poď so mnou,
Dievča moje, poď so mnou,
dole pri rieke v tom bielom šate,
dievča moje poď so mnou!

Či sa hviezda tam na vode bliští,
hviezda tam na vode bliští?
Nie, je to veniec zohýzdený* *na tvojej hlave,
nie, to je hviezda, čo sa vo vode bliští.

Dievča moje, poď so mnou,
Dievča moje, poď so mnou,
dole pri rieke v tom bielom šate,
dievča moje poď so mnou!

Je to mesiac, čo tam s rosou leží,
mesiac, čo s rosou leží?
Nie, to sú naše postavy,
v mäkkej, zarosenej tráve,
to nie je mesiac, čo s rosou leží.

Dievča moje, poď so mnou,
Dievča moje, poď so mnou,
dole pri rieke v tom bielom šate,
dievča moje poď so mnou!

 


NOSTALGIA
(zbirka: Venci – povest o Beltinški bandi, 2006), preklad: Ivana Dobrakovová

Nože, Janíček,
povedzte nám, jak bolo kedysi
keď ste boli mladý

spýtal som sa Jana
pred plnou sálou
a on ostal v pomykove.

Nerád prepletal jazykom
ako Jožko
a pri takých príležitostiach
bol celý nesvoj,
ja som ho však ešte raz vyzval.

Začarované publikum
so zatajeným dychom
čakalo na odpoveď
na postreh z minulosti.

Povedzte,
bolo hóršie alebo lépšie?

Deväťdesiatročný muzikant
sa nemotorne
sklonil k mikrofónu
kedysi bolo
odmlčal sa a pozeral
tam k zadným radom
minútku, dve
tri.

Zatiaľ čo premýšľal,
to zašumelo od prízemia
až hore k balkónom,
jemu sa však tvár
pomaly rozjasnila -
tak jak teraz!
Hej, kedysi bolo tak jak teraz!
Dóbre bolo,
ale aj zle!

 

Z výšky sa točí

Nikdy viac, oh, veď to nemôže byť pravda!
Nikdy viac, oh, veď to nemôže byť pravda,
Krídla sa mi od strachu roztopili.

Nikdy viac na nich nepoletím
a nikdy sa nedozviem,
že sú iba papierom -
malým,
keďže toľko rokov visia nado mnou.

Veď už mama vravievala,
že z výšky sa nevidí všetko,
že nikdy sa nedozvieš,
že sú iba papierom –
pokrčeným,
keďže toľko rokov smejú sa s tebou.

Z výšky sa točí!

Schovaj ma do svojej dlane,
do svojej mäkkej dlane,
do svojej teplej dlane!

Vezmi ma na svoju stranu,
skry ma do svojej dlane.

Môžeš mi vrátiť pohľad ešte dnes v noci,
chcem len,
aby ma videli s tebou.

 

Tá čierna gitara

Ešte som bol Vladkom,
keď – ako vždy cez prázdniny –
prišli
fúzatí cigáni do domu hrať.

Otec vstúpil do izby po tú čiernu gitaru,
ktorú si kúpil
za prvú výplatu.

Pane, tú gitaru stále máte,
pane, tú čiernu gitaru stále máte?
Pane, tá bola naozaj dobrá.

Spytovali sa ho
ešte dlho po tom,
vždy keď chceli, prosili o drobné.

Vždy, keď hrali vo vašskej krčme
a chodili v pauzách k baru.
A keď ich ženy,
čo prišli pred dvere
po staré odevy
sa rady pýtali:

Pane, tú gitaru stále máte,
pane, tú čiernu gitaru stále máte?
Pane, tá bola naozaj dobrá.

Niekedy, keď prídem domov,
sedím pod gaštanmi
a pijem,
pijem s priateľmi,
ktorí tam stále žijú.

Vtedy, skoro vždy
pri stole
nám zahrajú
a pýtajú sa
detské tváre
s chrapčivým hlasom:

Pane, tú gitaru stále máte,
pane, tú čiernu gitaru stále máte?
Pane, tá bola naozaj dobrá,
tá bola dobrá.